Měsíc a vlasy? Možná.

arrow PÉČE arrow Jedineční
Jedineční E-mail
Napsal čereš :)   
Pondělí, 02 květen 2011

Každý chce byť jedinečný... Každý JE jedinečný... No len málokto si to uvedomuje.. Bytostne totiž všetci túžime po tom, čo nemôžme mať. Ja som si to uvedomila keď som minule rozmýšľ ala o jedinečnosti kučier u žien, aké to je krásne, zvláštne, a iné – jedinečné. Lebo byť nositeľkou kučeravých vlasov je výhra. Alebo trest? V každom prípade za to môžu asi genetické predispozície, lebo tie nedokážu nahradiť ani natáčky, ani kulmy, ani papiloty.. aspoň nie na celý život. A späť k jedinečnosti. Každý je jedinečný.

A každý trošku inak.

Niekto dokáže dokonale kresbou vystihnúť okamihy života, ktoré tak dôveryhodne ako ceruza nezachytí ani fotoaparát.

Niekto dokáže všetko zničiť šmahom ruky, síce negatívne, ale jedinečné.

Niekto dokáže veriť vlastným lžiam.

Niekto si vie lyžicou vybrať oko, a potom ho bez problémov vrátiť späť... 

Niekomu nerobí problém robiť dve vysoké školy.

A niekto to nechá tak, a radšej buduje rodinu.

Niekto nemá problém kvôli strate ideálov skočiť z dvanásteho poschodia, alebo skočiť bungee-jumping na krátkom lane napr. zo stromu, alebo z trámu na povale.

 

Každý niečo, a ani si neuvedomuje, že je jedinečný exemplár, že dvaja rovnaký nie sú. Možno áno, v podobných situáciách , ale do bodky rovnaké dva životy neexistujú. Všetci sa pretĺkajú ako vedia. Všetci majú nejaké ciele. A záleží len na ich húževnatosti, či sa im ich podarí splniť. Či sa chcú stať filmovými hviezdami, alebo robiť kaskadérov a jazdiť na džípe s dvoma kolesami, alebo chcú byť jedineční tým že prispejú do štatistiky samovrážd. Keď už neexistuje podľa nich východisko. Čo sa preháňa hlavou samovrahovi ktorý hľadí smrti priamo do očí? Na čo mysli, keď už vie že prichádza jeho koniec, keď si to sám zvoli? Čo sa mu preháňa hlavou sekundu pred koncom? Centimeter pred objatím smrti? Stále mohli urobiť niečo iné. Poradiť sa, alebo požiadať niekoho o pomoc. Všetko sa dá vyriešiť keď sa chce, lenže ja to poznám veľmi dobre keď sa človeku nechce riešiť nič. Moja mama trpí na takú hlbokú depresiu, že sem tam si preto proste musím ventilovať smútok večer do vankúša. (A viem, už som tu o tom písala.)

 Pred rokmi to bola krásna žena, ktorá o seba dbala, o to ako vyzerá, čo má na sebe, záležalo jej na jej potomkoch. Čiže na mne a dvojčatách.

Krásne kreslila. Na ružovú deku čo som mala ako malá, vyšila krásnu včielku Maju. Nádhera... a teraz....

 

Na nepoznanie. Totálna ignorácia všetkého. Absolútne žiadna zodpovednosť alebo záľuba. Cely deň je doma sama, a absolútne nič doma neurobí. Síce áno, urobí, za cely deň stiahne 2 krabičky cigariet...  Cely deň je na balkóne. Keby ste poznali ten pocit bezmocnosti... pocit keď je vám ľúto ženy, ktorá vám dala život... Žijeme len raz, a keď vidím ako žije moja mama, viem že ja tak skončiť nechcem. Že aj keď mi bude život dávať facky sprava aj zľava, tak sa nevzdám ako ona. Nedopustím aby sa za mňa moje deti hanbili ako sa ja hanbím za ňu. Za posledne peniaze si ide kúpiť cigarety. A ja makám v robote na to, aby som domov kúpila aspoň nejaké mäso, aby sme nemuseli žrať špakovú polievku, alebo vyprážané vajgle. Podotýkam, že jej nezáujmom sa u mňa aspoň vyvíjajú moje netušené kulinárske schopnosti :) Za pomoci internetu a kamarátov kuchárov :)

 

Podľa mňa je odvaha zabiť sa tiež jedinečná, lebo nie každý ju má, nie každý to dokáže. Niekto to tu ťahá ďalej a verí že sa to zlepší...

 

Moja mama sa chcela zabiť.

 

Neviem čo by bolo, keby to dokázala. Kde by som bola. Ako by som žila. A čo by bolo s dvojčatami. Sem tam jej v zúfalstve vykričím strašné veci. Nadávam jej. Kričím a vydieram ju. Ale to len preto, lebo už neviem ako inak by som v nej mohla vzbudiť pozornosť a hlavne chuť normálne žiť. Sestra jej berie peniaze, aby si nemohla ísť kúpiť cigarety, lebo kvôli jej neresti – skurveným cigaretám nikdy nevychádzame.. Aj ja fajčím, áno, lebo by ma asi porazilo... Ale za svoje vlastné, ktoré si odstojím v robote a určite to nie sú 2 krabičky denne! Lebo mám nejakú zodpovednosť, nemôžem si dovoliť rozjebať peniaze, lebo si môžem pomôcť len ja sama.

 

Raz som sa bola rozprávať s maminou psychiatričkou. Otvorila mi sestrička a už keď som vyslovovala mamino meno som sa rozplakala. Sestrička ma vzala dnu a podala mi vreckovky. Doktorka tam nebola, ale sestrička je strašne zlatá ženská a ona ma vypočula. Aspoň hodinu som jej tam revala a vykladala všetky možné mamine nezmysly, že neviem ako sa s ňou baviť, lebo jej chovanie lezie na mozog už aj mne.

Sestrička dobre vie, ako na tom mama je. A povedala mi, že sa to už nezmení. Neskôr mi to povedala aj doktorka. Že si musím zvyknúť na to, jednať s vlastnou mamou ako s malým dieťaťom. Že si musím zvyknúť na to, opakovať niečo stokrát aby to urobila. Že si musím zvyknúť, že sama od seba neoperie,  nenavarí, nevyžehlí, nepoupratuje a neumyje riad. Preto už seriem na to a varím sama. Sestra pratá, víkendy perie, a ja chodím do roboty. Neskôr som tam bola opäť, ale už s mamou. S ňou som bola aj u doktorky a zase som plakala. Pani doktorka je ako anjel. Fakt ako stvorená na tuto prácu. Aj s ňou som sa rozprávala vyše hodiny, s plačom, aj bez, som sa jej pýtala, prečo je to tak? A ona mi to vysvetlila z biologického hľadiska, mama si totiž občas mylne vysvetľuje iste veci, ktoré normálny človek logicky berie tak ako to ma byt. Moja mama nie. Podľa nej už nám otrávili vodu ( hystericky na nás vrieskala nech nepijeme z kohútika)  susedia nad nami sú v nejakej sekte (lebo často búchajú a sexujú), a iné sprostosti, ktoré sú na smiech, a sú až tak nelogické, že sú dôvodom mojich a sestriných záchvatov plaču. Niekto by to expresívne povedal, že proste jej prdlo v bedni. Veď tak to aj je. A nič sa nedá robiť. Kvetináč na balkóne je plný špakov. Keď jej poviem nech to uprace, vždy povie to iste – zajtra. Čiže nikdy. Keď sa jej na niečo pýtam, na nejakú radu do života alebo čo, vždy povie to isté- neviem.

 

Môžem konštatovať, že mám jedinečný život. Ale ten kto rozdeľoval osudy, si mohol spraviť srandu z niekoho s pevnejšími nervami a nie zo mňa. Bocian ma hodil do zložitého prostredia.

 

Ale žijem len raz, a ja som si to nevybrala, tak sa s tým musím pasovať, a brať matku takú aká je. Musím si zvykať na rady do života od iných ľudí. Alebo sa spoľahnúť na vlastné úsudky a na moje mierne nadpriemerné IQ :D Na úsmevy od cudzích tvárí, ktoré ani nepoznám. Na sľuby ľudí, u ktorých sa „zajtra“ možno naozaj niečo stane. Idem si za svojim cieľom. Žiť život, s ktorým budem spokojná. A že tých pár rokov, ktoré sme dostali na existenciu prežijem s chuťou horkou aj sladkou, sem tam slanou od sĺz na vankúši, se všým všudy :)

 

Venované všetkým, ktorý to majú jedinečne osladené.

 

Písala som o sebe, o tom čo cítim a prežívam, niekto to má určite 100x ťažšie ako ja. No niekomu týmto možno dám návod na to, aby sa cítil lepšie, a aby bol spokojnejší. Tak sa snažme zo všetkých síl byť šťastnými ako to len ide.

.

.

.

.

.

 

To som napísala ako z kázne, ale nevadí....

 

;)

 

(A keď si niekto myslí, že chcem hovoriť o tom aký mám napiču život, tak nech si myslí. Ved tu o tom aj hovorím :D ale nie s cieľom vzbudzovať lútosť a pochvaly ako to fasa zvládam. Uviedla som tu len moj skromny príklad môjho srandovného života :) )

Každý máme niečo, a ja možno aj keď na to vyzerám, nie som malá hlúpa piča, čo má život ako z rozprávky a berie ľuďom sny... (dotyčný pochopí)...



Sdilej clanek na Facebooku






Komentáře (1)add
...
napsal tanka777 , květen 02, 2011
jj pochopila som smilies/wink.gif





Komentare od clenu Facebooku


Napište komentář
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley
Smiley

security image
Opište písmena z obrázku


busy
Aktualizováno ( Pondělí, 02 květen 2011 )
 
< Předch.   Další >

Nové příspěvky ve fóru k péči


Warning: mysql_connect() [function.mysql-connect]: Can't connect to MySQL server on 'mysql1.local.smarthost.cz' (111) in /home/dlouhevlasy.cz/dlouhevlasy.cz/modules/mod_phpbblatesttopics.php on line 53
Could not connect :