A je tu.

To radostné obdobie plné nových začiatkov, kedy všetko pučí, vyvíja sa a stare konce sú predzvesťou nových začiatkov. Všetko by malo byť v rozpuku a kvitnúť, no bohužiaľ nie všetko sa riadi biologickými hodinami a aj my ľudia sme ako v ktoromkoľvek čase ako neriadené strely.

Všetci túžime po tom čo sa nám zdá byť nedosiahnuteľné. Po nových začiatkoch s novými známosťami...

Ale...

Egoisticky nás ubíja túžba po poznaní niekoho, kto nám bude bližší, než sme si my sami... Túžime sa dotýkať duší osôb, ktorým by sme ukázali o koľko viac je duševná krása viac ako tá fyzická. Túžime vyvolávať vášeň v srdciach, ktoré sú tak vzdialené nášmu poznaniu...

A následne sa cítime byť nepochopení... Nepochopení dnešnou dobou ktorá je tak presýtená hmotnými vecami, ktoré sú povyšované nad tie nehmotné. Láska stráca svoju moc, a pomaly chradne.

A tí, ktorí sa tomuto fenoménu poddajú a prestanú hľadať to, čo je v živote to najcennejšie, sa pomaly prispôsobia mysleniu dnešnej doby a ostanú len telenými schránkami bez citov a myšlienok, ktoré im mali spasiť život...