Je babie leto. Vonku je príjemne teplučko, zohrievajú nás posledné teplé lúče. V lese poletujú pavučiny, v meste zasa rôzne oblečení ľudia. Niekto má na sebe sandále a šaty, niekto letné tričko a dlhé nohavice s čižmami, iný je oblečený teplejšie. A nikomu tieto kontrasty niesú divné. Veď je predsa babie leto.

Príjemné teplúčko ma láka von, brázdiť ulice, túlať sa prírodou, niečo robiť. Akýsi nepokoj sa vznáša v duši. Ľudia majú babie leto radi, každý rok sa naň tešia a vychutnávajú si ho. 

Ja nie. Nemám ho rada. Radšej by som dala prednosť chladnému a neprívetivému vetru, ako tomu slabučkému vánku, čo ma ofúkne, aj keď sa tvári nevinne.  Nemám rada tie teplé lúče, ktoré nezohejú vzduch natoľko, aby mi bolo horúco.

Vždy si už začnem na jeseň zvykať a tento rok sa mi to darilo. Jeseň sa mi možno prvýkrát v živote tak veľmi páčila. A z ničoho nič je teplo. Jemný záblesk leta sa na maličkú chvíľu vrátil a rozhádzal vo mne všetko čo sa rozhádzať dalo...A nemôžem sa ani tešiť, lebo onedlho zmizne a zas ostane len zima a chlad. Chlad čo mám v duši. Aj ten ostane. Akurát, že ten môj už navždy. Nevystrieda ho jeseň, jar, ani babie leto. 

Asi aj to je dôvod prečo babie leto nemám rada, lebo mi je smutno. Že už nikdy nebudem cítiť rozpaľujúcu vášen a lásku, ani len na chvíľu to nepríde. Teraz už nie, raz sa všetko vrátilo, presne ako babie leto. Znenazdajky sa objavilo, aby vzápätí zmizlo v nenávratne. A bol to iba nostalgický omyl. Nemá zmysel sa vracať k veciam, alebo ľuďom s ktorými to raz nevyšlo...

Každý si zaslúži druhú šancu, s obľubou to vravím. Niekedy lepšie ju nedostať, to začnem hovoriť odteraz. Nechcem už žiadne druhé šance a nechcem sa ani trápiť. Preto ten chlad. Všetko čoho sa neviditeľlnou rukou dotkne zamrzne a zhynie. Nikto sa nepriblíži. Chlad chráni, nikdy som takto nepremýšľala, ale má to logiku. Ani ja už nedávam druhú šancu. Len škoda, že aj s dušou to nieje ako s počasím. Že po chladnej zime, príde teplá jar a horúce leto...