Babka ma hrozne hnevá. Jej špecialita je prísť bez ohlásenia na návštevu. Nikdy netušíte, kedy sa rozrazia dvere a ona sa v nich zjaví. No a s ňou saomzrejme ten úsmev a kopa rečí. Donesie kompóty a jablká, ktoré už nemáme kam dávať a stále dookola o tom istom točí. Ako kolotoč. Aké sú jablká zdravé, že tam je veľa vitamínov. Začínam mať toho dosť. Čo si tie jablká nezje sama, keď sú také zdravé. Ich má plnú pivnicu. A zo zvyšných jabĺk robí jablkový kompót, jablkový koláč, jablkový lekvár, jablkovú šťavu, sušené jablká a ešte celý rad jablkových vecí, ktoré nepoznám.  Nemá kam tie jablká a jablkové hovadiny dávať. Tak to nosí sem a my ich máme plnú chladničku, už sa na tie jablká ani pozerať nemôžme. A tak stále zhnijú a vyhodíme ich, ale to vôbec nevadí, lebo babka donesie ďalšie. Stále ďalšie a ďalšie jablká. Neviem odkiaľ ich celý rok berie.

A keď tie jablká práve nenosí alebo mi ich nepodáva, alebo z nich nerobí nejakú jablkovú vec, tak o jablkách rozpráva. Ako ona tie jablká zberala, koľko sa pri tom nadrela. Pri zbere jabĺk, ktoré nikto nechce. Ani ona ich nechce, chce ich len nosiť a rozčuľovať ma s nimi. Už mi pripadá ako nejaká jablková nočná mora.

Babka ma doviedla do štádia, keď už sú moje myšlienky nezlučiteľné s akoukoľvek formou jabĺk. Nenávidím jablká.