Bojujeme pohľadmi.

Ja a on. 

Zúrivo na mňa hľadí, akoby som mala identitu a hlavne podobu niekoho, kto ho riadne nasral. No nie, som to ja, vidím sa v zrkadle.

Bojujeme.

Pohľadmi a aj rečami, keď ma navádza nech to vzdám, že on je silnejší a že na to nemám. Hecuje ma. Nevzdám sa! A just nie! Stále na mňa hľadí tou svojou odhodlanou zúrivosťou.

Nervozita mi preteká celým telom, akoby mi vsiakla do krvi a moje žily ju poroznášali celým organizmom.

Trasiem sa.

Od zlosti, ze už nemám na boj náladu. Že ma to už nebaví. Nechcem aby vyhral, chcem mať len pokoj. Aby mi jeho zúrivý pohľad nebodal do srdca.

Tak to vzdám.

A slzy porážky mi stekajú lícami. Lebo neznášam ten pocit keď ma niekto premôže. Keď niekto vydrží viac ako ja. Na súťaže typu kto ma viacej všetko v paži som zvyčajne porazená ako prvá ja, lebo ja nemám v paži asi nič. (sem tam školu ale to je iné :) ) 

Vzdávam sa a prehĺtam horké sliny, ktoré sa mi derú na jazyk. Guča v krku rastie, vidím rozmazane. Otváram dvere a utekám preč. Do sveta, ktorý je ešte krutejší, ale ktorý mi je v tejto chvíli záchranou. Oázou ticha, v ktorej sa dá v kľude premýšľať. O veciach, ktoré ma sužujú a s ktorými si neviem dať rady.

Víťaz súťaže MAM VSETKO V PAZI by to nechal tak. Ale ja to nenechám. Lebo ma trápia ešte aj trápenia mojich nepriateľov. Trápi ma, že dievča s ktorým som sa na ZŠ naťahovala, je mŕtve, lebo toto si určite nezaslúžila. Nie vraždu zaškrtením. Panebože. Mladé dievča, čo malo život pred sebou.

Mala bojovať o svoj život. Lenže asi oči plné nenávisti a zloby ju donútili vzdať sa. Posledné myšlienky, posledné stony, posledný nádych, a koniec. O ktorom nikto nevie kedy príde a aké to bude....