Aj dnes tu budem písať o tom, o čom som sa zamýšľala... moje filozofické úvahy...

 Keby bolo velmi zle...

 Co som myslela touto nenápadnou vetičkou?

No, možno to, keby odrazu každý zažil to, čo má niekto nechcenne od narodenia. Napr že od narodenia poznáva veci po  hmate, alebo jeho materinskou rečou je reč znaková...

Aj ja som sem tam vo vtipných situáciách kedy si predstavujem čo musia prežívať takí slepci. Niečo strašné.. Taká situácia je napr keď mi v robote nejde na vécku svetlo. No a po pamäti hľadám toaleťák, splachovač a podobne.  A keď si predstavím to, že nevidím nič, mi naháňa hrôzu, lebo som zdravá, takže len vidím tmu.. :) Ale vidím.. 

Alebo byť na vozíčku. Ani mi na um nepríde, v čom všetko by ma to ovplyvnilo.. Asi by som neprežila, keby som odrazu bola každému len na ťarchu.. Keby som nevedela chodiť.. Nemohla by som chodiť do prírody.. Plávať.. Naháňať sa a zadúšať sa smiechom pri guľovačke.. To je len zopár príkladov.. Som šťastná že som zdravá...

Alebo čo tak byť hluchý a poprípade aj nemý?

Ako by sme sa dorozumievali? Akoby sme ľuďom v našom okolí povedali čo k nim cítime? Alebo ako by sme im vysvetlili naše potreby? To, čo nám chýba, čo nás bolí, a čo nás trápi? Ja som taká ukecaná, že keba som mala odrazu prísť o hlas alebo by som mala onemieť, zabilo by ma to. Lebo zbožňujem rozprávať sa. O tom kto s kým ako a za koľko, prečo, načo začo.. :D Alebo radím kamoškám ako sa nezblázniť s vlastnými matkami.. Pretože moja parta, čo sme tri baby akoby sme mali fotrovcov cez kopirák.. No to je na iný článoček...

Takže nech si naše mamy vážia svoje zdravé, i keď niekedy trošku "ujeté" dzeci... Lepšie, ako byť s Downovým syndrómom pripútaný doživotne k vozíku...