Všade bola tma. Dievča sa prechádzalo v nádherných zelených šatách po izbe, ktorú osvetľovala len sviečka.Z náhleho popudu však priskošilo k drevenému stolíku, zo zásuvky vytiahla starý zápisník a vytrhla z neho zažltnutú stránku.

Do kalamára si namočila páperové pero a začala písať.

Vždy keď sa jej zacnelo za jej milovaným.

Vždy keď si pomyslela na to, že ho možno už nikdy neuvidí.

Vždy keď chcela, aby cítil, že je s ňou, aj keď bol na míle ďaleko. Možno na nejakom nehostinnom území, možno niekde v daždi v zákopoch, možno.. Na to ani nepomyslela.  Lebo vedela, že ešte musí žiť. Cítila to.

Písala mu nespočetné množstvá listov. Netušila, či sa mu dostali do rúk. Netušila či si ich čítal. Ale dúfala v to, lebo len týmto zúfalým spôsobom sa mu mohla zdeliť  so svojimi pocitmi, citmi, vyznaniami, s celým jej srdcom.

Bol preč 2 roky! Dva roky musela prežívať bez objatí, bez slov lásky, bez bozkov, z ktorých sa jej zakaždým roztriasli kolená. Bez náruče, v ktorej sa deň čo deň chvela.

A rok o ňom nevedela absolútne nič. Myslela si, že sa z toho zblázni, že ho začne hľadať po okolitých horách, po zákutiach, ktoré jej on sám ukázal.

Nakoniec to vzdala. A zmierila sa s tým, že o ňom nevie. 

Ale nikdy neprestala písať. Písala mu ako jej chýba, že bez neho nesvieti slnko tak jasne, že z kŕkania žiab sa ide zblázniť, že sa v noci díva na hviezdy a dúfa, že v ten istý okamih ich pozoruje spolu s ňou, len nie pri nej. Že sa usmieva len pri predstave na neho. A že celý jej život stratil jeho odchodom zmysel.

Len písala a písala a písala. Pri sviečke, atramentom z toho istého kalamára.

Listy milovanému...

(Vymýšľanec, ale dúfam, že potešil :) )