Vonku je strašný hnus. Nazvať oblohu sivou by bola ešte romantika. Človeku sa nechce vytiahnuť ani len pätu z domu. Ani psa by človek nevyhnal na ulicu. Ale ja našu fenku vyženiem. Musím, inak by nám očurala podlahy. A ja pôjdem s ňou. Vtakýto deň asi nikto nie je dobre naladený.

 Niekedy sa zvykne hovoriť o meteosezitívnych ľuďoch. Ale to nie je môj prípad. To je keď niekto v kostiach cíti zmenu počasia. Ja som skor meteonáladovy človek. Ja nič necítim v kostiach. Proste keď je vonku hnusne, tak je v riti celý deň. Keby bolo na oblohe žiariace slnko, to by bola iná reč. Ľudia by si určite mysleli, že fičím na drogách. Veď aj fičím... Na slnečnej droge.. Ktorá dodáva mojej duši neuveriteľnú silu.. A dávku optimizmu. S ňou mám pocit, že nič nie je zbytočné. 

Ale pri takom pohľade z okna, aký je teraz, ma napadnú akurát len nejake depresivne myšlienky.  Napriklad ze brat podpáli kuchyňu, že vytopíme všetkých susedov pod nami, alebo že si s mojím šťastím zase vytknem členok :)

Nevadí, nemôžem myslieť na to stádo čiernych mačiek čo mi za posledný mesiac prebehlo pred očami. Lebo keby som si to pripustila, už by som bola mŕtva.

A to nechcem. 

Mám tu ešte nejakú prácičku :)