Možno je to počasím vonku. Tým hnusným novembrovým, kedy by si clovek asi najradsej vystrojil vlastny pohreb. Možno je to tým, že nie všetko je podľa mojich predstáv. Že keby so mohla, tak ani nepridem domov, lebo nema zmysel aby som tu chodila. Mozno tym, ze mojej mame mohla zabrat injekcia, ktorou sa ma chcela ako embrya zbaviť.  Že som tu vlastne uplne zbytocne. Že som mohla skončiť v koši. A možno je to aj tým, že ma serú v robote a že za sprostého alkoholika som dostala sprda ja. A možno je to tým, že aj ja budem mať chorobné depresie ako moja matka. Neviem čím to je, ale hej, aj ja som smutná. A neviem si pomoct, dnes ma nikto nerozosmial, hoci pokusy tu boli a hoc sa smejem kazdy den. Depka? Moze byt.. Kto by sa tomu v takom pocasi cudoval. Akosi sa mi moj predosly zivot ruca pred ocami. Neviem prečo, len viem ze to tak je. Ze ludia co tu boli so mnou zrazu uz nie su. Ze sa toho zmenilo ovela viac ako som schopna uniest. Ze moji najblizsi nejako na mna seru. A vinna som ja. Ako vzdy. Zakazdym...