Dnes asi budem kaziť tunajšie blogové témy, ale už si nemôžem pomôcť ako mi je zo všetkého smiešno. Včetne zo samej seba. :D

Pretože do mojho života vstúpili určité osoby. Ktoré sa tam ani veľmi nehrabali aleprišli nečakane ako vysokohorská prirážka za kávu v Hiltone. Určite som im v ich životo nechýbala, ani oni mne. A aj keď nepriamo, možno aj priamo, znepríjemňujeme si navzájom životy. Čo ma niekedy dosť serie, inokedy mi je to ľúto, a inokedy sa musím smiať na vlastnej hlúposti.

A predsa takí ľudia existujú- nič s tým nespravíme. Vieme o nich. To, čo sme si zozbierali ako tajní agenti, lebo infá z prvej ruky to určite neboli. Vedia o nás. Podobným spôsobom. A predsa k osobnému kontaktu nikdy nedôjde. To by bolo choré.

Komunikujem zvláštnym spôsobom. Lebo tento článok je verejný.

Musím sa skrývať a utekať. Zvrátené.

Musím vo vlastnom meste dávať pozor kto ide v autobuse.  :)

A rozoberať témy, ktoré mám na háku. Napr. školu.

Ale úteky sú najlepšie. Z miesta kde sa snažím v pokoji najesť. Musím utiecť. Aby tam v pokoji neskor jedol môj verejný nepriateľ :)

No. A teraz sa možem rehotať už naplno. Lebo pre nezainteresovyných budem vyzerať ako idiot. Nevadí :) Hlavne že sme v pohodlí.... :)  Aj ked ma uz od sedenia bolí zadok :D