Tie verejné wécka sa kedysi nelíšili od ostatných verejných wéciek. Boli úplne normále. Úplne obyčajné verejné hajzle. Také isté ako mnoho ďalších verejných hajzlov. Čo ma na nich stále udivovalo, bola lokalita. Stáli v malom parčíku, čo bol pred poliklinikou. To ma miatlo, pretože tu boli presne odvtedy ako aj poliklinika, ich zmysel sa navzájom vylučoval. Aspoň čo sa týka vyprázdňovania. Veď ak niekto potreboval na záchod, mohol ísť pokojne na polikliniku a vypýtať si tam kľúčik od jedného z mnohých záchodov. Naozaj nepotreboval ísť na verejné WC, ktoré stálo len pár metrov od vchodu do polikliniky. Možno len v najnutnejších a najsúrnejších prípadoch....A aj len ak človek utekal od opačného, čiže vzdialenejšieho konca od polikliniky. Neviem, ale stále ma to miatlo.

Architektúra verených wéciek sa mi páčila. Nie všetkých, len týchto jediných, konkrétnych. Možno aj preto som im venovala toľko pozornosti, lebo ma tak veľmi miatli. Možno...Boli v podzemí. Nepatrili ku žiadnej pivnici, k žiadnej budove, nepatrili k ničomu. Ako malá ponorka, čo sa práve vynára sa týčili asi meter nad zemou. Z obidvoch strán mali malé okná. Po šiestich na každej strane. Z hlavnej, teda prednej strany mali aj dvere, ku tým sa zostupovalo po schodíkoch. Schodíky boli ešte vonku, zaviedli vás k dverám a nechali sa rozhodnúť, či naozaj vstúpite, alebo dáte prednosť poliklinike. Vo vnútri boli ďalšie schody, už len zopár. Každé pohlavie malo vlastné vonkajšie schody. Aby bolo každému hneď všetko jasné. Ich farba bola odjakživa špinavo hnedá. Snáď to bol zámer alebo skrytý zmysel. Na niektorých miestach ich posprejovali. Nič zaujmavé, len ťažko čitateľné písmená bez väčšieho zmyslu alebo významu. Škoda. Hodil by sa k nim nejaký hlboký nápis, výkrik neznámeho lyrika.

Neplatilo sa na nich. Boli zadarmo. Nestál tam nikto, čo by dohliadal na poriadok vo vnútry. Možno aj to bola ich skaza. Nemali nikoho, komu by na nich záležalo.

Ľudia si zvykli pouzívať WC na poliklinike. Malé podzemné verejné WC nikto nechcel a tak začalo prekvitať. Alkoholici, bezdomovci, prostitútky, narkomani. Menili sa ako na bežiacom páse, striedali sa denno denne. Radi sa vracali. Po zemi ihly, použité kondómy, alebo len prázdne fľašky od najlacnejšieho alkoholu. Odhodené prázdne plastové vrecúška, rozšliapaná striekačka, sklo, plechovky, špina, ľudské tekutiny, odpadky, všetko sa to v jednej symfónii váľalo po zemi. Trosky z rozbitých dverí od kabínok, ľudské trosky sa povaľovali medzi polorozbitými záchodovými misami. To všetko sa dialo na malom priestore ( štyry krát šesť metrov) v podzemí. Na mieste, kde bolo relatívne rušno, stále čisto a slušne. Tieto veci sa však diali pod zemou, existovali tam ako v pekle a navzájom sa rozkladali v hnusnom zápachu niečoho veľmi skazeného. Roky. Roky plynuli a stále bolo čo rozkladať, stále prichádzal niekto nový, živý, aby sa tam mohol postupne, pomaly, potupne a bez úcty zabiť. A nikto to nevidel lebo nechcel. Každý to vedel, ale nechcel vidieť. A tak chodili okolo, vediac o netvorovi čo sa skrýva v tých smradľavých a hnusných verejných hajzloch, odvracali zrak a tvárili sa, že neexistuje. Azda dúfali, že jedného dňa sám od seba zmizne. To bolo všetko. Roky.

Potom zasadla mestská rada. Zaoberali sa neslávne známimi verejnými záchodmi a ich netvorom. Nezmizol. Stále bol tam a nič sa s ním nedalo robiť. Tak sa ho rozhodli zamurovať. Aj napriek všetkému chceli ostať humánny a solidárny. Rozhodli sa zamurovať len dvere a zasypať schody, ktoré k nim vedú. Okná chceli nechať tak. Netuším prečo, možno kvôli netvorovi, aby sa mohol z nich dívať? Aby tam mal aspoň trošku svetla? Alebo preto, aby ľudia mohli nahliadnuť kedy sa im zachce ako v zoo? A možno nechceli zničiť ten podivný úkaz. Tie samotné okná. Ostali nerozbité, celé tie roky, v tom bordeli čo tam žil a dial sa ostali všetky okná bez jediného nerozbité. To bolo zvláštne. Zaslúžili si tam ostať.

A tak sa začalo s prácami. S murovaním. Vypratať nebolo treba. Všetky dôkazy ľudskej skazy, všetky špinavé pozostatky v jednej kope, najnechutnejšie a najodpornejšie fragmenty nedôstojnosti sa tam váľali a naďalej podávali hnusné svedectvo aj keď murári robili svoju prácu. Možno sa tam niekde váľal aj narkoman, na ktorého už každý zabudol. Nikto sa nešiel pozrieť dovnútra, keď začali miešať maltu a ani keď začali ukladať prvé tehly. Len netvor sa díval. Sedel vo vnútry ticho a poslušne. Nemalo zmysel brániť sa, nemalo zmysel bojovať. Nikto ho aj tak nechcel vidieť. Ale napriek tomu sa ho báli natoľko, že ho nezabili. 

Ľudia chodia okolo a pozerajú sa na kedysi verejné záchody. Murári pracovali rýchlo a precízne, po nich prišli ďalší robotníci a hlinou zasypali zamurované dvere. Aby ani náhodou neušiel. Zasypali a zadupali tak dôkladne, že to vyzerá, akoby tam nikdy žiadne dvere ani schody neboli. Akoby tam odjakživa trčala strecha meter nad zemou, so šiestimi oknami po každej strane. Ponorka, čo sa vynára. A netvor je stále vo vnútry. Každý o ňom vie, hocikto môže pristúpiť a pozrieť sa cez jedno z okien. Už nikomu neublíži. Je tam zamurovaný. Nerozbije okná, nesnaží sa dostať von. Aj tak zvíťazil a vie to.

Nedávno som šla okolo. Jedno z okien bolo rozbité. Netvor to určite nebol, som si istá. Možno niekomu veľmi trebalo na záchod...Možno niekto veľmi potreboval netvora, ktorý tam čaká na svoju príležitosť 

del.icio.us · digg this · spurl · reddit · furl this