Určite sa uz popisalo milion pribehov detí, ktorým rodičia naschvál posierajú život. A možno aj keď nie naschvál, tak kvalitne. Sama poznám dosť osôb, ktoré to nemajú ľahké a do sračiek ich dostali ich otcovia alebo matky. A zarážajúce na tom celom je, že ja poznám len dosieranie zo strany matiek. Bohužiaľ aj na vlastnej koži. Psychické poruchy sú dosť ťažký oriešok. A nikdy som si nemyslela, že práve moja mama ho bude dosť nepodarene lúskať. S tým že si to odnesú jej vlastné deti. Nebudem tu popisovať koľkokrát sa ocitla v nemocnici a koľko krát ju v noci hľadali policajti keď ušla z domu. A anin nebudem popisovať ako som sa vtedy cítila. Bezmocná, ked som volala dedovi že neviem čo robiť a on mi začal plakať do telefónu nech volám fízlov nech ju hľadajú. A ona došla ráno vysmiata jak lečo a my doma s kruhmi pod očami lebo sme celu noc nespali. 

Ale to je jedno. Proste tu teraz chcem len vyjadriť svoje pocity. Ktoré ani neviem pomenovať. Zúfalstvo? Keď človek už ani doma nemôže nájsť svoje útočisko? Asi. Alebo zhrozenie, čo všetko je mama schopná si vo svojej chorej mysli poskladať do logických súvislostí, ktoré normálnemu človeku dávajú až pramálo zmyslu? Hej aj to. 

Najnovšie už dva týždne doma počúvam že drogujem :) A že zo mňa bude alkoholička... Že chlastám aj v robote.. A že ma vyhodí z bytu. Viem, dosť komické, ale keď vám to hovorí matka s nenávisťou v očiach a smrteľne vážne, začne z toho šibať aj vám...

A to neustále jej zazeranie... Ma ničí...

Tak som to skúsila napísať sem, aj keď niektorí ľudia sa bránia vylievať svoje duše na internete.. Osobné problémy sem nepatria a naozaj nikoho nezaujíma, kto má čo doma, ale veď ja tu len ťukám do klávesnice a premýšľam... čo som spravila zle? A prečo práve moja matka je tak vážne chorá... Najradšej by som už vypadla z domu.. Lenže k normálnej práci a teda k normálnym príjmom mám ďaleko, tak dúfam, že kým sa skončí škola, nebudú ma vynášať z domu nohami dopredu.... 

A ešte jedna myšlienka na záver...

 Zbožňujem to, keď počujem na ulici rozhovor dvoch čajočiek typu: "Ale, tota moja matka je taká piča..." blabla...

Pričom si nevážia to, čo majú.... Lebo keby menili so mnou, alebo s niektorými inými, hneď by vedeli, že svoju MAMKU môžu vážiť zlatom...

 ... Dost o mne. Kamaratkina mama je tiez pripad. Zo dna na den usla do Anglicka, a kamaratke vyrobila dlh skoro 1000 €.....Teraz ma kamoska ozaj perne dni, ked moze zhanat peniaze aby nešla do lochu...Vinou vlastnej matky.

Koniec výlevu...............