Som smutná.
Ani neviem, kde sa to vo mne berie. Ale som smutná.
Možno preto, že som si konečne pripustila veci, na ktoré som si zakázala myslieť. Už dávno. Sú to roky.
Tak dôsledne som to dokázala potláčať, až somuverila opaku. Že pravda neexistuje. Že pravda je lož.
Aby som vedela žiť v klamstve, začala som klamať tiež. Najprv som klamala len seba. Neskôr už každého. Bolo to také...jednoduché. A nebola som smutná. Rozorvaná, nešťastná, sama... Klamstvo zatienilo všetko. Vďaka nemu mi bolo lepšie. Zašlo to ďaleko.
Príliš ďaleko.
Počúvam klamstvá, ktoré kedysi počúvala ona. Kvôli mne. A ja som si myslela, že klamala ona...
Teraz som ja ONA. Teraz neveria mne.