Komunikácia je nesmierne zložitý proces.

Zdalo by sa, že  pri rozhovore dvoch ľudí nemajú kde nastať problémy, ale opak je pravdou. Nielen komunikujúci ľudia sú prvkami komunikácie, do hry sa dostávajú aj ich slová a neverbálna zložka komunikácie: mimika, gestikulácia.

To však nie je všetko. Ani zďaleka. Ten kto chce niečo povedať vyjadruje myšlienku. Tú musí zakódovať, teda ju zabaliť do slov. A to vôbec nie je jednoduché. Skúste slovami opísať melódiu Vašej obľúbenej piesne. Skúste slovami opísať ako chutí jablko. Skúste popísať ako bolí pocit sklamania...

A to je ešte len začiatok. Prichádza fáza prenosu informácie. Niečo poviete. Prekonali ste problém s verbalizáciou myšlienok. Do toho však zatrúbi auto a Váš komunikačný partner nezachytí zopár slov. Započúva sa do niečoho iného, do piesne z rádia, do detského smiechu. Nevenuje Vám pozornosť, lebo zacíti  vôňu kávy, ktorú Vám nesie čašníčka.

Ak aj zachytí všetky Vaše slová, stále ste nevyhrali. Vraciame sa na začiatok, slová musia znovu získať formu myšlienky, nastáva dekódovanie. A kľudne sa môže udiať to, že pôvodná myšlienka sa stratí, alebo skreslí komunikačným šumom. Že to, čo komunikátor formuloval do slov bolo niečo iné, než človek na druhej strane komunikačného kanála počul, že povedal.

Všetky tieto komplikácie v komunikácii sa krásne ukážu, keď myšlienka prechádza väčším počtom ľudí. Keď sme zo základnej školy chodievali hromadne celá trieda k zubárovi, hrávali sme hru „na telefón“. Učiteľka pošepla niektorému žiakovi nejakú vetu, ten ju pošepkal ďalšiemu spolužiakovi a tak sa pokračovalo až kým si informáciu nepošeplo všetkých 25 detí. Výsledná veta, ktorú povedal posledný článok telefónnej šnúry mala obvykle pramálo spoločné s pôvodnou vetou vyslanou učiteľkou.

V bežnom živote sa však skôr stáva to známe „Ja o koze, ty o voze“. Alebo aj pľetky, ohováranie a pomluvy často vznikajú práve takto.

Zložitosť komunikácie má ešte aj voľné pokračovanie. Volá sa „Pamäťové procesy“.

To čo si pamätáme nie je doslovný zápis toho čo sa udialo, povedalo, myslelo. Pamäť je subjektívna a nedokonalá. To čo si zapamätáme závisí od našej momentálnej nálady, od kondície, od zámeru (ne)pamätať si, od sústredenosti, od... od... od...

A vybavovanie, teda rozpamätávanie sa je skoro o tom istom. Tiež závisí od milióna vecí.

A následky všetkých týchto komunikačných a pamäťovo- vybavovacích procesov a komplikácií, ktoré počas nich nastávajú sú rôzne.

S Heľenou sme nemali príležitosť porozprávať sa spolu, ale akútne sme potrebovali riešiť našu situáciu. Tak sme obe rozprávali s inou kamarátkou, aby sme sa aspoň vyrozprávali. Niečo som jej povedala Ja, niečo povedala Heľen.

Kamarátka mi povedala niečo čo jej povedala Heľen a Heľene zase povedala niečo čo som povedala ja.

A keď sme sa konečne rozprávali spolu, nestíhali sme sa čudovať v akej skreslenej podobe sa pôvodné informácie dostali ďalej. Takmer ako v hre na telefón.

Komunikácia je nesmierne zložitý proces.