„Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú. Tak sa trochu nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom. Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné. Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká hudba. A potom, pozri! Vidíš tamtie obilné polia? Ja chlieb nejem. Obilie je pre mňa zbytočné. Obilné polia mi nič nepripomínajú. A to je smutné! Ale ty máš zlaté vlasy. Bude to teda skvelé, keď si ma skrotíš! Zlaté obilie mi ťa bude pripomínať. A ja budem mať rada šumenie vetra v obilí...“

            Keď sa púšťate do vzťahu, chcete veriť, že potrvá naveky. Vy sa nikdy nerozídete. Nikdy nebudete mať potrebu kričať po sebe všetky tie škaredé a nechutné veci, z ktorých si polovicu nemyslíte a kvôli tej druhej polovici si hryziete do jazyka. Veď vlastne ani neviete ktorá polovica je ktorá.

            Vy budete spolu navždy. Budete sa ľúbiť. Všetko bude krásne, všetko zvládnete kým máte jeden druhého. Všetko sa na dobré obráti a než sa tak stane, máte sa o koho oprieť.

            Lenže pravda je taká, že nie všetky lásky na celý život trvajú celý život. Aj tie najdokonalejšie vzťahy sa časom môžu pokaziť ak to jeden, alebo obaja dovolia. Stáva sa. Ako sa ľudia schádzajú, tak sa aj rozchádzajú.

„...tak si malý princ skrotil líšku. A keď sa priblížila hodina odchodu, líška povedala:

 - Ach! Budem plakať...  

- Je to tvoja vina, - povedal malý princ, - neželal som ti nič zlé, ale ty si chcela, aby som si ťa skrotil...  

- Pravdaže, - povedala líška.  

- Ale ty budeš plakať! - povedal malý princ. 

- Pravdaže, - povedala líška.  

- Teda z toho nebudeš mať nič!  

- Budem, - povedala líška, - vďaka farbe obilia.“

            Keď však nastane čas rozchodu, mali by sme veľmi silno zvážiť akým spôsobom sa vzťah skončí. Hovorí sa: „Zlý začiatok, dobrý koniec“. A bohužiaľ často platí aj opak. Krásny vzťah a strašný rozchod...

Musí to tak byť? Prinajmenšom si myslím, že by nemalo. Láska si zaslúži happyend. Najlepšie taký so záberom na staručký párik dôchodcov, ktorý sa držia za ruky kým v hojdacích kreslách na terase pozorujú zapadajúce Slnko.

            Viem však, že nie každá láska sa tam dopracuje. Vlastne drvivá väčšina nie.

            Ale aj tie ostatné si zaslúžia pekný koniec. Človek, ktorého ste ľúbili by mal počuť, že Vám na ňom záležalo, že Vám je ľúto, že to takto končí a že dúfate, že bude šťastný. Je to hlúpe klišé, ale zaslúži si aspoň to a vysvetlenia. A... človek ktorého opúšťate potrebuje mať pocit, že Vám na ňom skutočne raz záležalo, že to bolo naozaj.

            Aj pre toho kto kopačky dáva bude znesiteľnejšie vedomie, že má čistý štít, že všetko sa vysvetlilo, že ho ten opustený nebude musieť na každom kroku ohovárať. Že ten s kým ste raz boli šťastný je šťastný, veď si to zaslúži.

                        Zo začiatku po rozchode to nebude ľahké ani pre jedného z Vás, ale po 100 rokoch, keď na seba náhodou narazíte by ste sa mali na seba usmiať a spomenúť si na to pekné, nie prejsť na druhú stranu ulice, aby ste sa nemuseli navzájom pozdraviť. Vzťah si zaslúži pekné spomienky, nezničte ich nechutným rozchodom.

A potom, keď raz všetko prebolí a Vy spomeniete na jeho blonďavé vlasy, keď zbadáte zlaté obilné pole, malo by to vyvolať nežný, nostalgický úsmev, nie vrásky na čele.

„Budeš navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotíš.“