Niekedy Váš život úplne znenazdania naberie iný smer. Iný než ste chceli, iný než ten o ktorý ste stáli, iný než ten, ktorý ste verili, že Vás privedie k šťastiu. Máte strašný svetabôľ, cítite takú úzkosť, akoby ste už aj dýchať zabudli a vôbec, ale vôbec si nedokážete predstaviť, že Vás niekedy na tejto nesprávnej ceste stretne niečo dobré.

            Už to bolo viac než len pár krát, keď som zablúdila na ceste životom, keď som bola nútená zísť z cesty za svojim cieľom, keď ma z nej vyhodili na nesprávnu odbočku. Niekedy som sa vrátila na tú svoju cestičku k tomu môjmu cieľu, niekedy som s prekvapením zistila, že ten opustený starý chodníček je vlastne veľmi zaujímavý a vedie niekam úplne inam, ale aj tak som rada, že idem práve po ňom.

            Na konci gympla som mala veľmi jasnú odpoveď na otázku čo ďalej. Chcem ísť študovať psychológiu. Tak to musí byť, tak to cítim, určite sa to podarí, veď toho už mám tak veľa naštudované. Žiadna iná cesta pre mňa nie je.

            Nevzali ma. Môj svet sa otriasol v základoch. Vyhodili ma z cesty za cieľom na nejakú čudnú odbočku. Kde to som? Čo sa to deje?! Toto predsa nemôže byť môj život, takéto niečo sa mi nemôže diať.... Ako mám ďalej žiť?!

            Rok som blúdila. Stratená, vystrašená, unavená, ale následne som spravila prijímačky na toľko škôl až som si nevedela vybrať. Táto cesta je pre mňa dôležitá. To som si uvedomila na tom tmavom chodníku z ktorého som celý rok hľadala návrat.

            Ďalšia cesta z ktorej som spadla ani tak nebola moja. Bola mojej mladšej sestričky. Mojej o skoro štyri roky mladšej malej sestričky. Nemala ešte ani osemnásť, keď oznámila našim rodičom, že je tehotná.

            Nevedela som si predstaviť čo bude ďalej. Ako sa postará o bábätko?! Veď o rok ešte len maturuje, veď otec dieťatka tak isto... Ako to budú stíhať pri učení sa do školy, ako to zvládnu finančne... Budú dosť zodpovedný? Veď ani o seba sa nevedia postarať... a sestra sa stále bojí tmy... moja malá sestrička...

            Táto odbočka je úžasná. Drobec má dnes tri roky, je to nesmierne šikovné, krásne a bystré dieťa /asi po tete :)/. Sestra s manželom majú malý domček a moja mama niekedy žasne nad trpezlivosťou mojej malej sestričky pri výchove. Chvála Bohu za toto zablúdenie.

            7. 1. Tohto roku ma nechal priateľ. Veľmi podlo. Cez telefón, ani nemal tú slušnosť povedať mi do očí, že ma podvádzal, že urobil všetko čo neodpúšťam, ani len jedno jediné obyčajné „prepáč“ som od neho nepočula.

            Takto ďaleko ma z mojej cesty ešte nikto nikdy nevyhodil. Nikto ma nikdy nevytlačil tak násilne. Odrazu netuším kde som... Čo sa to deje?! Toto predsa nemôže byť môj život, takéto niečo sa mi nemôže diať.... Ako mám ďalej žiť?! Neviem...

            Hodnú chvíľu mi trvalo postaviť sa na ubolené nohy, otvoriť uplakané oči a popozerať sa naokolo. Stále neviem kde som. Viem, že sa už nedá vrátiť na tú cestu z ktorej som sem spadla. Stále som sa s tým však celkom nezmierila. Ale aj tak začínam objavovať svet okolo. Niečo pozitívne sa tu určite nájde a keby nie tak si to tu vytvorím. Utieram si slzy, obzerám sa. Na tomto chodníčku je pokoj, zeleň všade navôkol, a rovno predo mnou je nové rázcestie...

 Kam sa vyberiem?