Rovnako ako ma neprestáva prekvapovať, že ma moja univerzita stále neprestáva prekvapovať (lebo za tie roky som si mohla zvyknúť a nemalo by ma prekvapiť už nič), ma neprestáva prekvapovať ani to, že ešte stále nejaké ružové okuliare mám. Myslela som si, že už nadobro padli. Myslela som si to toľkokrát!

            Všetci strácame ilúzie. Prvýkrát je to asi vtedy, keď si uvedomíme, že naši rodičia nie sú dokonalí, že nás neochránia pred všetkými bobákmi tohto sveta a že sme už priveľkí na to, aby sme sa pred všetkými príkoriami tohto sveta schovali do ich postele. Paradoxne si nepamätám ten moment, kedy som na toto prestrašné zistenie prišla ja, domnievam sa, že sa to udialo počas puberty, ale presne si pamätám momenty, keď na to prišla moja sestra a moja najlepšia kamarátka.

            Vtipné na tom je, že už boli obe dávno dospelé. Helena (kamarátka) mala už 23 a ja si presne pamätám to strašné sklamanie v jej očiach a hlase, keď mi rozprávala o tom, ako jej mama prišla včera večer domov opitá. Helen je slušné katolícke dievča zo slušnej katolíckej rodiny , s takýmito záležitosťami sa doma nikdy predtým nestretla.

            Moja sestra mala osemnásť, bola už vydatá a mala asi polročné dieťa. Náš ocinko nastúpil do novej roboty. Sedeli sme u nás doma v kuchyni s jeho šéfom, kým oco bol na týždňovke v cudzine a šéf nám rozprával o tom, ako sa tam chlapi zoznamujú s novými pracovnými miestami a že ocino ešte nevie jazdiť na tom stroji na ktorý ho zaradili. Výraz na sestrinej tvári bol skôr udivený, než sklamaný a tak úprimne prekvapene vtedy povedala: „Ocko nevie chodiť na tom stroji?!“ akoby mala päť rokov a práve si uvedomila, že jej ocko nie je superman. Dospelá žena.

            Viem však kedy spadli moje ružové okuliare druhý krát. Mala som pred maturitou, stála som s Helen na zastávke, čakali sme na autobus domov a ona bola strašne odmeraná a nahnevaná a ja som nevedela prečo. Naveľa mi prezradila čo vedela iba od včera. Moja dovtedy najlepšia kamarátka, susedka, temer moja sestra Kaťa spávala s chlapom, ktorý bol ženatý s Heleninou tetou, mali dve malé deti. V tom momente sa mi zatočila hlava, autobusová zastávka a celý celučičký svet. Stratila som ilúzie, Dovtedy som verila, že takéto veci sa dejú len v hlúpych seriáloch a nie v skutočnom svete... a keď už v skutočnom svete, tak nie v tom mojom.

            A potom padali ďalšie. Keď ma kvôli hlúpym komplikáciám neprijali na vysokú, keď mi nevyšla kariéra au-pair, keď počas môjho vysokoškolského štúdia stokrát zmenili pravidlá počas hry, keď mi prišla SMSka od najlepšej kamošky určená pre niekoho iného v ktorej ma ohovárala, keď ma zradil môj najlepší priateľ, láska môjho života a ani len nemal odvahu povedať mi to do očí... keď... keď... keď...

            Toľkokrát som si myslela, že už ma nikdy nič neprekvapí. A predsa sa to deje zas a znova. Myslela som si, že už mi spadli všetky vrstvy tých ružových okuliarov čo som mala... ale zisťujem, že ich ešte stále mám. Zisťujem to zakaždým, keď mi padne ďalšia vrstva a zakaždým si naivne myslím, že táto už je určite posledná, že teraz už vidím svet taký ako je, bez príkras, že nabudúce už prekvapená nebudem.

Aké silné musia byť tie ružové okuliare, keď tam ešte stále ostávajú.