Neznasam dni, ako tento.. Ked som na konci s nervami. Ked by som od sameho stastia rozbijala vsetko okolo seba.. Neznasam ked mam ladove ruky. Ako teraz, ked tymi ladovymi prstami tukam do klavesnice a mam pocit akoby som ich strkala do snehu. Ked je mi strasna zima. A nepomaha ani perina. Ta bezpecnaperina, ktora ma vzdy ochrani. Vzdy a pred vsetkym. Zvlastne, ale akokolvek sa citim, perina na mojej posteli ma upokojuje. Neviem ci nie som jedina, ale dava mi pocit bezpecia. Dava mi pocit, ze aj keby do mna niekto strielal, ja prezijem, lebo mam stit. PERINU. :) A preto vzdy spavam tak, ze mi z nej netrci nic, len hlava s vlasmi :)

Neznasam den ako tento, lebo ani moja bezpecna perinka mi nedokaze pomoct. Ochrani ma pred vsetkzm, len nie pred zlymi ludmi. Neochrani ma pocas dna, a pocas malych vojen ktore vediem s okolitym svetom. Lebo nie je so mnou. Neochrani ma pred ludmi s ktorymi som sa niekedy smiala, no teraz mi  sposobuju len slzy.. Lebo to nie je v jej silach. Ochranit sa pred nimi mozem len ja sama. Ale ako, ked ludia vedia byt neskutocne kruti?