Je chladná noc. Vietor kmása koruny stromov, núti ich ohýbať sa a šumieť spolu s ním v súzvuku. Kráčam tmavými ulicami, cítim sa ako nepozvaný hosť. Niečo zašušťalo...strhnem sa, ale je to len papier. Vietor sa s ním hrá na prázdnom chodníku. Z trávnikov sa ozývajú svrčky, neznesiteľlne a dookola opakujú svoje nočné parte.

 Chlad sa vkráda pod bundu, uťahujem si ju bližšie, akoby ma mohla chrániť pred tým všetkým neznámim, čo ma straší a skrýva sa navôkol. Počujem kroky alebo sa mi to iba zdá? Nechcem sa otáčať, nechcem pôsobiť neisto...Bojím sa. 

 Prichádzam k ceste, vzdialené svetlá áut ma upokojujú. Niesom sama. Kráčam, sledujem svoj tieň z pouličných lámp...niekto kráča oproti mne. Skloním hlavu a pridám do kroku. Už sme takmer vedľa seba. Pohľady sa nám stretli a...

 ...nestihla som nič spraviť. Schmatol ma za vlasy a ťahal k zemi, snažila som sa brániť, ale bol silnejší, väčší, skúsenejší...Rukami mi tisne hrdlo, tlačí stále silnejšie a ja viem, že keď neprestane bude to môj koniec. Nemám ako mu v tom zabrániť, nemám ako bojovať. Môj posledný pohľad patrí človeku, ktorý ma zabil.