Sú čierne, neútulné a nemajú koniec. Do ich útrob sa častokrát dostaneme chcene aj nechcene. Je ťažké sa z nich vymotať, no silnejší jedinci s tým veľa problémov nemajú. Myslím si, že ja k nim nepatrím. Keď som bola malá, síce som neplakala, keď mi teta dezinfikovala rozbité krvavé koleno, zaťala som zuby. Ale vo svete dospelých sú oveľa horšie trampoty a sitácie ako vo svete detí. A aj keď by som najradšej stále ostala malým dievčatkom, čo v škôlke vyjednávalo s učiteľkami, nejde to. Nejde to zastaviť. Ani na sekundu.. Dospeláci sú totiž často obeťami čiernych a nekonečných priepastí. Niektorí majú možno bezstarostný zivot. Nechýbajú im radosť, zdravie a šťastie. Nepoznajú priepasti. No iní im musia čeliť každý deň, pretože do priepaste sa človek dostane hocikedy, nečakane. Prásk! A je tam. Napadajú ma rôzne priepasti, od pohrebov najbližších, cez zmenených priateľov, nepríjemné prekvapenia až po sklamania rôzneho druhu. No, ale keď už sa nájdeme v nekonečnej tme, netreba vešať hlavu, ale v tom Nekonečne čiernej farby hľadať bielu bodku, ktorá nám zmení život.