V tých novinách sa písalo, že večer ked rodina zaľahla do postelí a všetky deti si zapriali dobrú noc, matka zabudla zahasiť sviečky, ktoré nechala zapálené na stolíku. A až sviečka dohorela, chytil sa od nej stolík, neskôr aj posteľ a keďže chlapec ležal v posteli, tak sa chytilo aj pyžamo a minimálne tvár, ktorá je najviac viditeľná a prístupná ľudskej zvedavosti, a začalo horieť.

To je zopár slov k istému okamihu života, okamihu v ktorom chlapec určite stratil zmysel života. Určite chcel po množstve operácií a zákrokov vidieť ako prvú vec zrkadlo.

Doňho sa každý z nás pozerá rutinne každý deň, keď si umývame zuby, keď sa ženy líčía, atď. A pritom si ešte pochválime výzor alebo špatnosť. "Óooo ako pekne dnes vyzeráš!":)

Ale nie vždy je to myslené úprimne a niekedy si sami aj do očí v zrkadle ponadávame, že čo sme to za opachy a k tomu ešte aj ženské.

No ale tento chalan to mal určite ťažšie keď sa prvýkrát potom pozrel do zrkadla. Možno čakal, že tam uvidí to, čo aj predtým, možno nie, možno sám nevedel. No keď sa doňho pozrel určite musel prežívať najväčšie utrpenie svojho života. Musel prežívať pocity, aké ani on sám nepraje nikomu. No prejdime k podstate môjho rozprávania. O tomto chlapcovi som vedela z médií, ale na vlastné oči som ho nikdy predtým nevidela.

Býva v Košiciach ako ja, takže raz ku stretnutiu muselo dôjsť. A aj prišlo.

Všimla som si, že tento chalanko vyznáva rovnaký štýl ako som začala ja, alebo aspoň, že aj ja poznám týpkov z oblasti hip hopovej kultúry a aj on. No a práve sa už dostávame k podstate veci.

Tento piatok kamaráti mali vystúpenie v jednom nemenovanom klube:) A po práci som tam prišla aj ja. A koho som tam nezbadala? Chlapca so zohavenou tvárou. Nedá sa to. Nevšimnúť si. Nezavadiť pohľadom trošku dlhšie, než ako sa očakáva, než ako je vhodné.

No a večer bol to veľmi príjemný, popočúvali sme naše spoločné výtvory.. Pospievali, porapovali, a vytancovala som sa neskutočne. Aj s kamarátkami. Všimla som si, že chlapec tam má kamošov a kamošky a bola som rada kvôli nemu, že aj napriek strašnej udalosti ktorú prežil, NIE JE SÁM.

Až prišli super songy, ktoré ma nenechali chladnou. Doslova som sa rozbíjala na parkete, a môžem povedať že tak energicky som ešte asi ani netancovala. PRoste to bol výbuch emócii. No a ked sme si tak trsali s kamarátkou, asi meter od nás stál on - chlapec. a tiež tancoval. Skoro ako breakdancer.

Až prišla hodina H, mňa kamarát išiel odniesť domov (čo ani nemusel robiť, keby nechcel) a musela som ísť. Vtedy sa chalan odvážil a prišiel sa ma opýtať s malou dušičkou: "Už idete preeeč?", a ja na to, že áno. "A to musíš ísť aj ty?" "Áno, musím aj ja." A on odišiel so zvesenou hlavou a povzdychom "joooj"..

Keď som mala už aj ruksak na pleci, prišiel ešte raz. "To ma tu necháš samého?" a ja mu na to vravím:"Veď tu máš karamátov a karamátky, tak nebudeš sám." On sa zasmial a ja som myslela ze sa rozplačem, ked sa mi podarilo rozosmiať tú smutnú tvár.

Spýtal sa ma: "Môžem Ťa aspoň objať?" ..A mne by asi puklo srdce na trilión kúskov keby som mu povedala, že nie.

Objala som ho, a vedela som, že som vtedy urobila niečo dobré pre človeka, ktorý prešiel peklom, a keď som za sebou zavrela dvere baru, nechcela som si slzu, čo mi pomaly stekala dolu lícom zotrieť, ako spomienka na pramienky ktoré má chlapec vryté do duše.:'(

 To bolo už dávnejšie, niekedy pred Vianocami, ale davam to tu lebo ten chalan na mna urobil dojem, za to že sa za seba nehanbí...