Kde bolo tam bolo, bola raz jedna princezná, ktorá svoje srdce darovala hlúpemu Janovi. A keďže to bol Jano nesmierne hlúpy, nielenže na jej srdce nedával pozor, ale ho jedného dňa z celej sily hodil o zem. A tak sa princeznino srdce rozbilo na milión márnych kúskov.

Hlúpy Jano len čo zbadal akú spúšť napáchal, okamžite zdúchol. A nechal princeznú samú, zbierať všetky tie maličké kúsky jej srdca. Trvalo jej to rok.

Potom však prišla na to, že pozbierať ich nestačí. Trebalo ich aj poskladať a zlepiť. To princeznej trvalo ďalší rok.

A Princezná lepila precízne. Každý kúsoček presne na svoje miesto, trpezlivo, pomaličky. A ani si nevšimla, že jej srdce ostalo nalepené na rukách.

Kde bolo tam bolo, bolo to už tretím rokom odvtedy, ale v úplne inej rozprávke, sa jeden Princ raz zaľúbil do Princeznej, čo už pozliepala svoje srdce z milióna márnych kúskov. A princ neváhal darovať Princeznej svoje srdce. Na papieri, zakryté skleneným zvonom, ako Kvetina z Malého Princa.

Princezná mu však svoje srdce dať nemohla, lebo bolo bezpečne prilepené na jej rukách. A  ani len netušila, čo si počať s iným srdcom. Navyše na papieri, zakrytým skleneným  zvonom, ako kvetina z Malého Princa.

Tak sa Princezná schúlila a počupiačky bezradne pozerala na srdce pevne chránené v svojich rukách a aj na to Princovo, v bezpečí sklenenej klietky. Potom sklenený zvon prevrhla, ten sa rozbil na mnoho črepín, z ktorých niektoré Princovo srdce trochu poškriabali.

Ale aspoň bolo teraz slobodné.

Kde bolo tam bolo, na druhom konci druhej rozprávky našlo Princovo srdce bezpečný a útulný domov v náručí nejakej nežnej lesnej víly.