Rotápal ma. Mal tú moc. Všetky privilégiá. Bol mojím slnkom, ktoré mi rozpaľovalo každým dňom moje ľadové srdce. Bola som ako socha vytesaná do antarktických ľadovcov. Neschopná citu. No ON to zmenil. On ma každým dňom roztápal, každý deň mi dával teplejšiu farbu. Modrosivá teda fakt nie je u mňa in. Úplne najradšej mám farbu jesenných padajúcich listov. Od žltej cez oranžovú až po bordovú. Zmenil ma. Roztopil ma. Bola som konečne človekom. Ženou, čo sa cíti ako žena. Ženou, ktorá miluje a je milovaná. Moje živé srdce už nebolo z ľadu, ale tĺklo šťastím a láskou, ktorá v mojom srdci naberala čoraz väčší a väčší objem.

EXPANDOVALA.

No prišiel deň, kedy si môj záchranca, moje slnko zobralo voľno.

Neprišiel.

A cítila som, že chlad si ma opäť berie do svojich ľadových rúk. Cítila som ako sa trasiem. Od zimy, čo sa mi nenápadne vkradla do srdca a snažila sa ho zastaviť v jeho ohnivom rytme tlkotov. Zrazu som si nebola ničím istá. Všetko to bol len klam?  Ilúzia?  To nemôže byť pravda. On ma naučil smiať sa. On ma hrial. Splnila som všetko, čo si prial. Bol moje slnko, ja jeho múza. Bol môj mesiac, so mnou sa zobúdzal. No on odišiel a nevrátil sa. A opať je zo mňa len socha.

Ľadová kráľovná. Neschopná cítiť, neschopná žiť, neschopná milovať, schopná len byť.