Zo staršej tvorby, keď som ešte spievala s kapelou :)

Toto som napísala u deda v lese na posede keď lialo ako z krhly :)

Prečo na nás svieti slnko, 

keď trochu ďalej padá dážď,

a keď my máme nádej,

oni radosť stratia zas.

Po tvárach im stekajú,

čo my nepoznáme.

Kvapky v ktorých sa strácajú,

a my sa schováme.

A pršať neprestáva,

a je im smutno za šťastím.

Ten pocit neustáva,

a vždy je dobre len tým zlým.

Keď s nami kýve silný vietor, 

čo chce nás zastaviť,

nás nezlomí, viem to,

lebo oplatí sa žiť!