Keď som bola malá a ochorela som, slepačiu polievku mi niekto uvaril. S láskou. Možno tak nezabrala samotná polievka, ako tie city, ktoré tam blízky odovzdával, keď mi ju robil. V receptoch som to síce nikdy nenašla, ale som presvedčená, že hlavnou ingredienciou takej slepačej polievky je pozitívna energia.

Teraz som už veľká. Z choroby sa vyliečim aj bez polievky. Aj keď mi býva niekedy za ňou smutno. Fyzickú chorobu, bacil, vírus to sa zmákne ľavou zadnou. Veď sa musí.

Ale...Aj na dušu niekedy potrebujeme slepačiu polievku. Keď je ubolená, opustená, zranená.  Taký bacil je niekedy oproti boľavej duši nič. S takou bolesťou si sama poradiť neviem. Niesom hrdina, samotár, čo sa pozviecha bez akejkoľvek pomoci. Boľavá duša ma položí na kolená. Zakaždým. Aj keď nechcem.

V takej chvíli sa objaví kamarát a donesie mi slepačiu polievku na dušu. Je ňou jeho prítomnosť, slová a pivo na ktoré ideme. Nemusím hovoriť o sebe, nemusím hovoriť vôbec nič. Kamarát je so mnou, to je podstané. Možno podstatu problému ani nepreberieme, možno sa budeme len smiať, spomínať alebo preberať otázku zmysla života, možno si dáme o nejaké to pivo viac.  Až sa budem vracať domov, bude mi o niečo ľahšie. O niečo menej ma tá duša bude bolieť.

Pivo alebo polievka. Nakoniec to je jedno a to isté. Hlavnou ingredienciou oboch je pozitívna energia a úprimné city. :)