Je to pekný večer. Vlastne ešte nieje večer, iba poobedie, len mne sa to tak javí. Lebo je už tma. A padá sneh. Krásne veľké vločky, každá neopakovateľný originál padajú v hustom závese. Jedna vedľa druhej. Stále pospolu.  Keď dopadnú, ešte chvíľu odolávajú, ale nakoniec originalitu stratia a stanú sa súčasťou snehovej plochy. Niektoré padnú na teplú ruku, iné mi pristanú na lícach. Tieto zahynú. Roztopia sa a stečú. Ako slzy.

Je to pekný večer a ja mám zas ten pocit, že som nezažila niečo, čo som mala zažiť. Neexistujúca spomienka sa v podobe farby mihne mojím vnútrom, rozihrá mi city, aby sa vzápätí roztopila a zmenila na slzu. Presne ako tie vločky.

Niekedy sa to mihne aj srdcom. Len neviem, či aj tam sa tie vločky roztopia alebo sa stanú súčasťou ľadovej plochy....