Kráčam nocou pod nebesami posiatymi hviezdami, ktoré mi svietia na cestu. Prenasleduje ma môj tieň, zrodený z mesačného svitu. Pozriem hore, a premýšľam, že vlastne ani neviem na čo sa to dívam. A aký je veľký priestor nadomnou. Nikto ho nikdy celý nezmapoval...

Zastal čas...

Sledujem ľudí okolo seba, ako sa všade každý ponáhľa. Ako uteká pani na električku a ako sa pán o paličke snaží stihnúť autobus a beži s palicou pod pazuchou ako mladík. Prečo?

Prečo nevieme spomaliť a dýchať ten zasajrajtovaný vzduch keď nie zdravo, tak aspoň s kľudom?

Mám chuť zvriesknuť na neho nech neuteká. Veď príde ďalší. Ale on beží ako o život, akoby to mal byť posledný autobus v jeho živote.  Samozrejme šofér, ktorý má v taške zabalený návod ako byť dokonalým kreténom, zabuchne mu dvere pred nosom a starý mu to oplatí aspoň tresnutím palicou do dverí.  A aj tak musí čakať. Načo bol ten zhon, energia ktorú vydal zo seba zbytočne... 

Pani na električku dobehla. No čo, tak bude doma o 15 minút skôr. Čo z toho? 

Všetci sa ponáhľame do hrobu... Lebo život nám týmito útekmi pretečie pomedzi prsty, a ani si nestihneme uvedomiť,že keby sme spomalili, nič nám neutečie, práve naopak, dalo by nám to možnosť všetko si vychutnať do poslednej kvapky.. 

Mali by sme si brať príklad z oblohy.. Ani mesiac sa veľmi neponáhľa, lebo keď za nami v noci čaruje tiene, vie že o 12 hodín bude svedkom nejakej vraždy v New Yorku a aj keď musí, vôbec mu to nie je pochuti. Tak sa tam z povinnosti doplazí a hotovo. A aj hviezdy majú čas. Veď keď tu už svietia milióny rokov, kde by sa plašili? 

Berme si z nich príklad. A možno aj nám sa raz bude zdať že sme prežili milióny zážitkov. Keď spomalíme, a budeme dýchať ten sajrajt menom vzduch s kľudom Angličana :)