hlupo a stastne sa zviechajuci vo vlastnych vykaloch, ktore povazujes za zlatu rieku, ty a tebe podobny, bezprizorne sa patrajuci a veriaci, ze sa niekam dostanete. je to blud. presne taky isty ako myslienka vyparujuca sa z opitej mysle. stastny a predsa vopred odsudeny na zanik. to si ty, troska...

vsetci sme trosky, nielen ty, nielen ja, ale kazdy z nas. troska, ktora zhnije, sprachnivie a stane sa z nej kus zeme, na ktorom budu hnit dalsie kusy obycajnych holych existencii. zbaveny vsetkeho vedomia, bez svedomia zijuci, zakoreneny hlboko v humuse pody. ale neboj, ani ta nieje vecna, raz sa vsetko zmeni a nebude. dusa niekde bude, co myslis? alebo aj ta sa vypari ci zmeni na odporny a zapachajuci pozostatok, tak ako tvoje telo, ako vsetko co sa vynara a diva mrtvymi ocami. 

mladost je obycajne pozlatko, idealy ktore drzia nad vodou, aby potom mohla realita a nenavideny system este hlbsie a silnejsie udriet, kopnut, znicit a zadusit vsetko comu si veril. zobudis sa a zistis, ze zahnivas a vobec nic s tym nespravis, lebo si troska. vsetci sme trosky!