Dnes sa mení čas. Letný na zimný. Je o hodinu menej. Hoci to považujem za zbytočnosť, práve to ma dnes nijak netrápi. Trápia ma spomienky...Pekné spomienky, krásne chvíle nadosmrti uväznené v čase. Zamrzli tam a už sanepohnú tam ani späť. Nedá sa s nimi nič spraviť. A dnes na ne ani neviem nemyslieť...Aj keď sú pekné, bolia.

Dnes sa mení čas. Zimný na letný. A ja si presne pamatám tie dni, keď sa menil čas spred troch rokov, spred štyroch rokov, spred piatich...Do detailu si vybavím každý kúsoček dňa, keď sa menil čas a ja som ho strávila s človekom, ktorého som milovala. Nebolo to naschvál, bola to náhoda. Každý rok sme boli na Domaši, v "našom hotely", boli sme spolu a bolo nám krásne. Prvý rok sme šli na prechádzku. Bolo chladno a fúkalo, kráčali sme ruka v ruke, potom som sa k tebe pritúlila, vietor mi strapatil vlasy a ty si ma pobozkal. Zazvonil mi mobil. Hlas na druhom konci mi povedal, že sa menil čas a mám si prenastaviť hodinky. A ja som bola taká šťastná, že som si tým pádom ukradla hodinu navyše s tebou. Tak veľmi šťastná...

A tešilo ma to každý rok, tá hodinka navyše ma každý rok robila ešte šťastnejšou, že môžme byť dlhšie spolu. Tie pocity, zatlačené niekde hlboko vnútry mi dnes idú roztrhnúť hruď,  Neviem sa nadýchnuť, oči mi slzia... plačem, ale tvárim sa, že mi nič nieje. Decentne a potichúčky v izbe, tak aby ma nikto nepočul. Ak sa niekto spýta, klamem, že som nachladená. Aby nikto nevedel, ako veľmi mi je za tebou smutno. Ani ja som to nevedela, ale už viem. Je mi tak veľmi smutno, ako veľmi som ťa milovala.