Mám troch psov. Keď som bola malá, môj sen bol mať troch psov. Aby im nebolo smutno. Rodičia boli proti, to viete, rodičia su stále proti niečomu. Ale zvieratá mali radi. Spomínam si, ako chodili vonku nosiť misky s jedlom a vodou pre túlavých psíkov, čo sa sem tam mihli pri bloku. Niektorí z nich chodili potom aj pravidelne, aspoň istý čas.

Jedného dňa sme s deťmi, mala som sedem rokov, našli pod našou bránou malé šteniatko. Žlté, chlpaté a prítulné. Potom si ho všimol môj oco a doniesol mu jesť. To šteniatko sa napapalo, ale nikam nešlo. Nemalo kam, myslelo si, že sa jeho pán poňho vráti. Nevrátil. Vyhodil ho sused z našej brány, doniesol šteňa a mama ho poslala preč. Tak ho nechal pred bránou...Keď šla domov mama, zbadala mňa s ocom v hlúčiku detí okolo malého smutného psíka. Nemal si ho kto vziať. Začala som prosiť, bola som ešte malá, aby som videla v očiach rodičov, že je rozhodnuté. Ešte ten večer sme dali do látkovej tašky, šli na veterinárnu pohotovosť, či je zdravý, kúpili mu tabletku na odčervenie a neskôr doma unaveného spiaceho vo vani osprchovali, odklieštili a podľa možnosti odblšili. Tak som sa naučila, čo treba robiť keď nájdem psíka. Ešte som to využila v živote viackrát. Dala som mu meno Jackie, bol to krásny psík, svojrázny, tvrdohlavý a milujúci Jackienko. Môj prvý psíček. Prežil s nami svojich krásnych 14rokov. Doteraz mi je za ním smutno. Veľmi... Keďže je to článok o psoch, tak len okrajovo spomeniem, že neskôr ku Jackiemu pribudol papagáj, škrečky, ryby a pod. Ale mal aj prísť ďalší hafajn. Gipsynko. Jackie mal sedem rokov, bola zima, keď si rodina z vedľajšieho vchodu vzala domov malé šteniatko. Samozrejme šteniatko je krásne, hravé, šteniatko pišá a kaká po byte, kým ho človek nenaučí hygienickým návykom a podobne. Oni toho psíka mali skôr ako hračku, asi mesiac...Potom po Vianociach, v treskúcej zime sa rozhodli, že psa nechcú...Vraj ak sa nenájde nikto, čo si psa vezme, odnesú ho do lesa a nechajú tam. Malé štena s holým bruchom, čo by tam zamrzlo. Zasadla rodinná rada. Chcela by som len upozorniť, že vtedy nebolo v móde mať dvoch psov ako teraz, mnohý susedia ( čo teraz tiež majú psov ) sa stále sťažovali aj na toho jedného čo sme už mali ( to viete, psy štekajú. teraz im to už problém nerobí, keď štekajú ich vlastní) a boli sem všeobecne tŕňom v oku. No nič, nedalo sa nič robiť. V deň, ktorý milá rodinka ohlásila ako deň vyhodenia psa, sme sa dostavili aj s naším psom a vzali ho k nám. Takže tu boli dvaja psy a papagáj. Vcelku spolu vychádzali, papagáj lietal po byte samozrejme, nebudee predsa zavretý v klietke :) . Bolo to úžasné.

O sedem rokov nás opustil Jackienko, veľmi ťažko a za veľmi smutných okolností. Môj krásny Jackie. Gypsi ostal sám s  papagájom. O nejaký čas pribudol kocúr. Vcelku zohratá trojica to bola. Ešte v tom roku prišiel na svet aj synček Lejko. Kocúrik musel ísť na dedinu, kde je pravdepodobne šťastnejší, ako zavretý v byte a vodený na prechádzky na vodítku :). Gypsi nám zostarol a papagáj sa začal nudiť a trhať si perie. Vzal si ho jeden pán, ktorý vlastní volériu s 200korelami. Zo začiatku sme ho ešte spoznávali, lebo bol vytrhaný, neskôr už nie, nejak splynul s davom. Gipsyk tu bol dva roky sám. Až tento rok vo februáry sa našla malá krásna fenka, kríženka, už nie šteniatko, ale evidentne vyhodená. Tak nasledoval klasický postup : veterina, odčervenie, kúpanie a bola naša. Darkynka. Lejko pri tomto všetkom asistoval, tak hádam niečo pochytil, určite sa mu to ešte zíde. A zas som mala dvoch psíkov. Jedného dňa , asi mesiac po tom čo bola u nás, ma Darkynka upozornila na otvorený kanál, ktorými sa náš les len tak hmýri. V kanáli bolo šteňa. No čo som mala robiť? Vliezla som do kanála, za lejkovej asistencie a na rukách doniesla domov skoro mŕtve šteniatko. Našťastie len skoro :). Po klasickom scenári, čo nasledoval a pri tom všetkom samozrejme asistoval aj lejko som sa stala hrdou majiteľkou troch psov. Šteniatko sa volá Polly. 

Vonku sa ma ľudia pýtajú ako zvládam troch psov a dieťa. Je síce pravda, že to stojí viac peňazí a niekedy vyzerám vonku ako strašný dilino, keď vrieskam po psoch , potom po Lejkovi, keď ma nepočúva buď pes alebo Lejko alebo keď všetkých chytám a naháňam. A dosť často som z toho aj unavená alebo nervózna. Lenže nemenila by som. Ani za nič na svete by som nemenila tie chvíle, keď sa o nich starám, keď sa s nimi túlim, hrám sa, keď pri mne spia a strážia ma. A viem aj ďalšiu vec. Keby som našla ďalšieho, tak tu ostane. U nás sú hafani vítaní a ostávajú tu do konca života. Lebo ich máme radi. A pokiaľ ľudia budú psov vyhadzovať, ja ich budem zbierať a starať sa o nim ako sa dá. Niekto musí. Tak nech všetci, čo na nás vonku zazerajú alebo trúsia blbé poznámky tiahnu do kelu ! :D