Milujem ich. Fajne štipľavé, chutné, zmysly oblbujúce debilné feferóny. Vlastne je len na chuť. Taký feferón. Sem tam ku jedlu, ako chuťovka ešte nikomu neublížil. Ale to človek nesmie byť feferónový uchylák. Čo keď má pohár plný feferónov, tak neprestane, dokým nemá prázdny zaváraninový pohár, v ktorom kedysi plávali feferóny v tej super štipľavej šťave. To by ma ani neštvalo ( priznám sa, možno to štve môj zažívací trakt, lebo zvykne potom protestovať, ale ho ignorujem ). Keby som si ku tým feferónom nedala aj chlieb s maslom a štipľavou salámou. Inak pečivo nejem. Nikdy. Ale keď mám feferóny, stáva sa zo mňa úplne iný človek. Nemám pokoja, pokiaľ nezožeriem dva krajce, s tou salámou a k tomu hltám feferóny jeden za druhým, zapíjam ich šťavou a keď je jej málo, máčam si chlieb do nej. Takáto obžieračská feferónova saturnália sa končí nafúknutým plným bruchom a chuťou na niečo sladké. To si samozrejme aj dám. Však nech už sa obžeriem totálne.

Potom nastane druhá fáza, ktorá sa volá výčitky. Veď práve chudnem, alebo sa práve snažím spraviť si postavu a tak ďalej.To sa už ozýva moje pravé ja. Ktoré je nadmieru naštvané a o nejaké to deko ťažsie. Fakt sa zle cítim.

Ale...

ale môj pôžitkársky a závislí mozog vie, že v chladničke ešte sú feferóny a začne vysielať signály do chuťového centra. To už výčitky nejak odzneli, keď som sama sebe sľúbila, že to viac nespravím a pravdepodobne som tomu aj uverila. Takže sa mi v ústach zbierajú sliny, moje ja sa skrýva niekde v keli a ja opäť mierim k chladničke, kde vyťahujem zas tie feferóny, salám a samozrejme chlieb. Všetko sa znova opakuje, samozrejme bez výčitok, tie prídu až potom, neskôr....keď do seba natlačím aj sladkosť.

Toto všetko píšem práve vo fáže výčitiek, aby sme v tom mali jasno všetci. Feferóny mám položené na kredenci, na jednu obžerskú dávku ešte budú. Ale ja odolám.Tentokrát áno. Aby som nesklamala čitateľov, čo mi držia palce :D