Je horúci letný večer. Je tak teplý a prijemný, láka ťa von, nechať sa omámiť sladkou vôňou suchej trávi, vábi tvoje zmysli, aby sa ponorili do nehybného vzduchu čo visí ako záves. "len poď" hovorí, volá, kričí...

v tej chvíli by si najradšej rozprestrel krídla a letel oproti tomu všetkému. Ochotne a rád by si sa nechal zvábiť. Tak veľmi to chceš. Nechať sa zahalit tým všetkým nehybným a neviditeľným čo sa vznáša všade naokolo. Ponorťt sa do neuchopiteľného....A cítiť, vnímať, žiť...žiť!

Aspoň si to predstavuješ, a nevieš, či to tak nieje horšie. Lenže si nedokážeš pomôcť, pulzuje to v tebe, tá vôňa, vzduch, to teplo...všetko navôkol.Len na krátku chvíľu, len zlomok sekundy túžiš stať  sa súčasťou toho všetkého.

Ničí ťa to...

Lebo si väzeň. Sám v cele plnej iných... uväznený v hĺbke samoty. osamelý žralok v mori plnom rýb. Otváraš ústa a chceš kričať, ale nejde to, nevidáš ani hlások. Prečo to stále skúšaš? 

Kôli spomienkam. Veď vieš. Kedysi dávno si bol súčasťou, tvoril si celok s tým všetkým, po čom teraz duša prahne. Vieš, že je to možne a tak dúfaš. Dúfaš, že raz. Že aspoň na kratučkô chvílľku, na zlomok sekundy s tým opät splinieš.  Sám tomu neveríš, ale tá nádej...nádej ti ostáva. Čomu by sa potom oddalo žit?